Rudolf Labus: Malý postavou, ale veľký výkonom (Osobnosti slovenskej cyklistiky)
Bol všestranným jazdcom, ale jeho nezvykle subtílna postava (160 cm / 60 kg) ho predurčovala na pozíciu výborného vrchára. A on sa v ťažkých stúpaniach cítil veľmi dobre. Aj preto na náročných pretekoch Okolo Slovenska s mnohými kopcami obsadil dvakrát druhé miesto v rokoch 1973 a 1975. Naopak, pri jazde vo veľkých skupinách doplácal na svoj mierny fyzický deficit, ktorý bol handicapom aj v záverečných špurtoch. Väčší a ťažší súperi boli predsa len vo výhode. Napriek tomu si vybojoval niekoľko skvelých výsledkov. Bol kapitánom československého tímu na Pretekoch mieru, v roku 1971 ako dvadsaťtriročný skončil ôsmy v celkovej klasifikácii jednotlivcov. Ďalšie úspechy? Víťazstvá na Grand Prix cycliste de L´Humanité (1969), Gran Premio della Liberazione (1970), Bohemia Tour (1970).
V roku 1970 sa stal v tvrdej konkurencii majstrom Československa v cestných pretekoch s hromadným štartom, bol prvý v štvoretapových pretekoch Brno – Prostějov – Brno, kde sa kombinovala cesta s dráhou, a to v rokoch 1973 a 1976. Tiež bol druhý na jednorazovke Praha – Karlovy Vary – Praha.
Veľkú zásluhu na tom, že sa dal na cyklistiku, mal tréner Walter Renner v Kežmarku. Ešte pred trénerskou anabázou bol sám vynikajúcim aktívnym pretekárom, preto dobre vedel aké je to ťažké v pretekoch. „Bol veľmi priateľský človek, ale mal aj prirodzený rešpekt u zverencov, vedel si udržať disciplínu,“ spomína si Labus na trénera, ktorý mal asi najväčšiu zásluhu na tom, že sa rozhodol pre cyklistiku.
Labus začínal v Kežmarku s cyklistikou asi v 8. triede, ale ako chlapec hral aj hokej. V cyklistike sa nedá skrývať v kolektíve, to sa mu páčilo, že každý ide „za svoje“. Jeho veľkým vzorom bol Jan Smolík, s ktorým sa stretli v Dukle Brno, aj vďaka legendárnemu „Smolíčkovi“ ostal v Brne a nevrátil sa do Interu ku trénerovi Haťapkovi. Občas ho to ešte zamrzí: „Trochu aj ľutujem, že som sa nevrátil na Slovensko,“ prezradil Rudolf Labus.
Za svoj najväčší úspech považuje 10. miesto na majstrostvách sveta v Brne, v pretekoch s hromadným štartom.“
Má dvoch dospelých synov s vlastnými rodinami. „Máme s manželkou dve vnúčatá, dievča a chlapca, o mesiac k nim pribudne ďalší vnúčik.“ Ale keď vnuci vyrastú, rozhodne by ich nenahováral na cyklistiku. „Cyklistika je najťažší šport, ale okrem toho aj riskantný. Vodiči áut kazdia veľmi agresívne, zrážok cyklistov s autami je priveľa.“
A na dráhe? „Je to bieda, tu v Brne chcú zbúrať jediný velodrom, ktorý tu je. Aj na Slovensku tuším v Prešove existuje 400 – metrový okruh, ale v akom je stave, to netuším.“
Milovaná cyklistika je v týchto rokoch pre neho pekným koníčkom, rád vysadne do sedla buď cestného, alebo aj horského bicykla. „Máme takú skupinu kamarátov, už dlhé roky jazdíme spolu v lete aj v zime, mesačne takých 300 – 400 kilometrov. Len už mám pocit, že v zime to radšej nechám tak. Bicyklovať sa v zlom počasí, to už asi nie je pre mňa, som na to pristarý,“ sebakriticky priznáva.
A čo by poradil mladému, s cyklistikou začínajúcemu športovcovi? „Aby športoval, rozvíjal sa všestranne. Nech vyskúša čo najviac športov. A keď už u neho vyhrala cyklistika, potrebuje aj morálne vlastnosti, lebo je to veľmi namáhavý šport. A každý šport musí prinášať potešenie, musí dotyčného baviť.“
On sám sa po ukončení aktívnej kariéry až do dôchodkového veku venoval obchodu s cyklistickými potrebami.
Jeho kolegovia bývalí cyklisti ho majú stále radi, lebo srší humorom a okolo neho je stále dobrá nálada. A obávaný tréner Kamil Haťapka si aj po rokoch Rudolfa Labusa dobre pamätá: „Malý postavou, ale veľký výkonom.“
autor: Marián Betík
