Lenka Ilavská Litvinová: Najlepšia učiteľka telesnej na svete (Legendy slovenskej cyklistiky)
Príbeh o jej skvelej športovej kariére vyzerá na prvý pohľad ako rozprávka. V cyklistike urobila menšiu dieru do sveta. Skromné slovenské dievča si vydobylo veľké úspechy, prestíž, uznanie. Samozrejme, skvelé výsledky jej nepadli len tak z neba. V cyklistike nefunguje čarovný obrus prestri sa, ani ten najväčší talent bez silnej vôle neuspeje. Dennodenná drina, iba tá je cestou na stupne víťazov.
Ako dieťa dostala výborné športové základy. Vyrastala na obyčajnom popradskom sídlisku. Rodičia ju systematicky viedli k pohybu, celá rodina chodila denne lyžovať, korčuľovať, v lete hrala Lenka tenis. Jej láskou bol prvý bicykel Pionier na ktorom cez prázdniny jazdila u starých rodičov. Dnes tvrdí, že rodičovský príklad je ten najlepší, aby si dieťa vypestovalo blízky vzťah k športu.
Lenka Ilavská začala s pretekaním neskoro, mala už 18 rokov. V dnešných časoch by ju asi cyklistickí tréneri odmietli ako neperspektívnu. Významná zmena v jej živote prišla v čase, kedy nastúpila na vysokú školu do Prešova. Začala študovať slovenčinu s telesnou výchovou. V meste v tom čase fungoval renomovaný cyklistický klub Lokomotíva. Silnou motiváciou pre Lenku bol vlastný pretekársky bicykel, snívala o ňom od detstva. Mohla ho dostať od oddielu. Keď sa tak stalo, rozhodla sa. Bude sa venovať cyklistike, hoci o tej vrcholovej nevedela v tom čase takmer nič. Bola zaradená do skupiny Ľudovíta Pavelu, bývalého výborného cyklistu, neskôr uznávaného trénera. Rýchlo zbadal aký poklad sa mu dostal do rúk a venoval sa jej s veľkým oduševnením. Pavela s Ilavskou si sadli aj ľudsky a spolu rýchlo napredovali aj napriek v podstate amatérskym podmienkam.
Mladá slečna vhupla do vrcholovej cyklistiky ako svieži vietor. Často jazdila s juniormi alebo mužmi, ktorí od začiatku žasli. Nemala žiadne úľavy, väčšinou musela v tréningu zvládnuť ich svižné tempo. V zime všestranné rozvíjanie sily a vytrvalosti. Beh na lyžiach, posilňovňa, plávanie, dlhé výbehy v náročnom teréne. Na spestrenie monotónnej prípravy sa cyklisti občas vybláznili aj pri futbale, či hokeji. Lenka zvládla úspešne aj tieto mužské športy.
Socialistický režim jej oddielu rozhodne nepomáhal, skôr naopak. Aj náhradná galuska bola problém. Až keď sa objavil silný sponzor, podmienky sa výrazne zlepšili. Dostali auto, aby mohli štartovať na pretekoch po Európe. Stačil jediný rok poctivej prípravy a Lenka Ilavská bola schopná zvládnuť náročné preteky v tvrdej konkurencii. Jej podmienky sa absolútne nedali porovnávať s vyspelou západnou Európou. Zimné výjazdy do klimaticky vhodných destinácií boli kvôli nedostatku financií iba chimérou, občas sa prespávalo aj v aute. Peniažkov bolo málo.
Ubehli ďalšie dva roky intenzívnej práce po ktorých už Lenka rovnocenne súťažila s najlepšími cyklistkami sveta. Prehľad jej úspechov je rozsiahly, nedá sa uviesť kompletný. V priebehu dvanástich súťažných sezón vyhrala 16 pretekov najvyššej svetovej klasifikácie UCI, na legendárnej Tour de France skončila celkovo desiata. Hádam najväčšiu pozornosť našich i zahraničných médií získala vo veľmi úspešnej sezóne 1993. Jej vrcholom bolo celkové víťazstvo na Gire d´Italia. Okrem neho vyhrala v spomínanom roku aj 3 preteky Svetového pohára a v rebríčku najlepších cyklistiek planéty za rok 1993 jej patrila 5. priečka. V ankete o športovca roka na Slovensku obsadila 9. miesto.
V etapových pretekoch sa vyše stokrát postavila na stupne víťazov, štyrikrát bola na konci sezóny v celkovom hodnotení Svetového pohára v najlepšej desiatke. Na druhej strane – bola čoraz viac sklamaná a rozčarovaná z počínania slovenských cyklistických funkcionárov. Po úspechoch si prihrievali vlastnú polievočku, no namiesto podpory ju škôr šikanovali.
To bol hlavný dôvod pre ktorý sa na niekoľko rokov presídlila do krajiny galského kohúta. Naďalej pretekala v cyklistike, no skúsila aj duatlon. Tak trochu z recesie sa prihlásila na majstrovstvá sveta v dlhom duatlone. Tvrdá skúška. Odbehnúť 10 kilometrov, potom odšliapať na bicykli 150 a za tým ešte ďalších 30 kilometrov „po vlastných“ Nikto ju nepoznal, ale po pretekoch sa v zahraničných médiách často skloňovalo meno Ilavská. Na svetovom šampionáte v Rakúsku senzačne vybojovala bronzovú medailu.
Po návrate z Francúzska bola rozhodnutá učiť, veď vyštudovala pedagogickú fakultu v Prešove. Rozoslala 33 žiadostí o zamestnanie, odpovede boli všetky negatívne – miesto nemáme. Pritom okrem telesnej a slovenčiny perfektne hovorila po francúzsky. Nakoniec ju predsa zobrali. Vedeniu Strednej zdravotníckej školy v Poprade je vďačná za šancu, učí tam dodnes. Svojim terajším zverencom je trénerkou, výživovou poradkyňou, psychológom, občas aj náhradnou mamou. Pracuje so športovcami od 16 do 40 rokov, zďaleka nie všetci sú profesionáli.
„Mojím cieľom nie je venovať sa vrcholovým športovcom. Keď je pretekár, ktorý má také ambície, som veľmi rada. Predovšetkým sa však usilujem primäť ľudí k pohybu a tých, ktorí prídu, naučiť určitému systému. Aby nerobili chyby na vlastnom tele a pohyb im prinášal zábavu a zdravie. Mojou filozofiou je mať okolo seba aj zverencov kategórie hobby a amatérov. Moja spolupráca je založená na tom, aby človek odišiel odo mňa vzdelaný a vedel to využiť pre seba. V trénerstve som sa našla, neuveriteľne ma napĺňa.“ Zhrnula svoje trénerské motto.
Dnes je Lenka Ilavská Litvinová šťastnou mamičkou a učiteľkou telesnej výchovy. Na jej bicykel väčšinou padá prach, vytiahne ho zriedkavo. Omnoho radšej behá. Podľa vlastných slov si pri behu dokonale vyvetrá hlavu. Aj do svojej práce vkladá srdce a nadšenie, rovnako ako kedysi do milovaného športu. Neraz neodolá presviedčaniu svojich študentov a zahrá si s nimi volejbal či basketbal. A čo môže byť pre pedagóga lepším vysvedčením než tvrdenie jej študentov, že je „najlepšia učiteľka telesnej na svete.“
autor: Marián Betík
