Peter Zánický: „Na úspech talent nestačí. Za všetkým je tvrdá drina. A musí to byť tak, že chce nielen rodič, ale i dieťa.“

Detská tour Petra Sagana priviedla k súťažnej cyklistike mnohé mladé talenty. Tento rok už bude písať svoj ôsmy ročník. Za jej organizáciou stojí človek, ktorý v začiatkoch sprevádzal v cyklistike i nášho trojnásobného majstra sveta - Peter Zánický. Práve s ním sme sa porozprávali o detskej tour, o zručnostiach a talentoch detí aj o tom,  čo spôsobuje predčasný koniec súťaženia u mladých pretekárov.

R: Skôr ako začneme s DTPS, povedzte nám, aká bola Vaša cesta k cyklistike?  

P.Z.: Cyklistike sa venujem už dlho, ale začínal som neskôr ako začínajú dnešné deti. Bolo to aj tým, že bicykle neboli tak dostupné ako teraz. Dnes si už vyberie človek podľa vybavenia, podľa farby, veľkosti. Kedysi prišli do Žiliny dva bicykle za rok a bol na ne poradovník. Ja som začínal na takom ťažkom bulharskom bicykli, volal sa Balkan, vážil 20 kíl. Mal malé kolieska, šestnástky. Až keď som ako pätnásťročný chalan šiel na brigádu a zarobil prvé peniaze, kúpil som si ojazdenú „favoritku“ a prihlásil sa do cyklistického klubu. Takže súťažnej cyklistike som sa začal venovať až od pätnástich rokov. Zhruba okolo dvadsiatky som skončil s aktívnym súťažením, urobil si trénersky kurz a plynule prešiel do cyklistiky trénerskej.  

O DETSKEJ TOUR PETRA SAGANA

R: Ako vznikol nápad Detskej tour Petra Sagana a ako by ste tento projekt charakterizovali?

P.Z.: Tento projekt neskrsol v mojej hlave, ale oslovili má Janko Rusnák z Bratislavy a Igor Otepka a dali si so mnou stretnutie. Vedeli o mne, že som predtým robil národnú cyklistickú súťaž Antona Tkáča, takže nejaké skúsenosti s organizovaním podujatí som mal.  V tej dobe už meno Petra Sagana bolo známe z médií a prišli za mnou. Keďže oni pracovali v banke, vedeli by zabezpečiť sponzora, ktorý by to vedel garantovať. Ja som si nechal nejaký čas na rozmyslenie, zavolal som si aj s Petrom, či súhlasí, aby súťaž niesla jeho meno. No a nakoniec som rád, že som túto ponuku prijal, lebo tá súťaž sa naozaj rozbehla, má veľa pozitívnych ohlasov, veľkú účasť a myslím si, že to dobre naštartovaný projekt.

R: Kto všetko sa môže do súťaže zapojiť, aké vekové kategórie?

P.Z.: Teraz je taký obrovský boom a je to práve spôsobené tým Petrom Saganom. Peter napríklad keď začal bicyklovať mal šesť rokov, čo je relatívne neskoro. Dnes už šesťroční bicykel ovládajú veľmi dobre. My už máme aj dvojročných účastníkov na odrážadlách, kolobežkách, takže začínajú takí maličkí a máme hranicu do štrnásť rokov. A potom máme tie deti, ktoré to baví, chytí a trénujú, tak prechádzajú do „veľkej“ cyklistiky. Preto aj so Slovenským zväzom cyklistiky máme spoluprácu a oni potom súťažia ďalej. A musím povedať, že niektorí, ako napríklad Marek Trnka z Bratislavy, už je reprezentant Slovenska v cyklistike a začínal práve u nás na detskej tour, takže to nás teší.

R: V tejto dobe nie je ľahké získavať financie. Ako sa to darí vám?

P.Z.: Veľmi ma teší, že firmy, ktoré nás začali podporovať úplne od začiatku (či už materiálne alebo finančne), v 90 % s nami zostali doteraz. Je to možno spôsobené aj tým, že sa snažíme firmám vracať background. Zviditeľňujeme ich fotografiami, videami, správami v médiách. Veľakrát práve naši sponzori prichádzajú na naše podujatia so svojimi deťmi, vidia, koľko energie do akcie dávame. A tiež vidia využitie ich prostriedkov a materiálu, vidia radosť v očiach našich malých účastníkov. Oproti iným podujatiam máme štartovné zdarma, či len symbolické pre staršie deti, náklady sa snažíme pokryť práve zo sponzorských zdrojov. Podujatie dopĺňame tombolou, veľa vecí nám poskytuje sám Peter Sagan. Myslím, že to máme dobre rozbehnuté.

NIELEN ORGANIZÁTOR, ALE I TRÉNER

R.: Zostali ste ešte aj pri trénerskom „chlebíčku?“

P.Z.: Áno, zostal. Začalo to vlastne plynule hneď po skončení mojej športovej činnosti. Najznámejším zverencom bol Peter Sagan. Naposledy som ho trénoval pred poslednými olympijskými hrami, kedy štartoval v cross country v Rio de Janeiro. Ale táto etapa je už za mnou.

Aktuálne sa venujem trénovaniu oddielu detí, ktorí začali na DTPS a chceli zostať viac pri cyklistike. Začalo to, keď som ešte v rámci tréningov pred štartom deťom robil prehliadku trate, akéhosi nestora, trénera. Vysvetľoval ako prejsť zákrutami, kedy si prehodiť. Vtedy chodilo na súťaž okolo 200-300 cyklistov, zapojilo sa 100. Keďže však detská tour rástla, a mnohé deti sa chceli pod našim vedením cyklistike venovať viac, založili sme oddiel Cyklistická Tour. Deťom sme vybavili licencie Slovenského zväzu cyklistiky, a tak sú jeho plnohodnotní členovia. Máme deti z celého Slovenska, keďže nie v každom meste funguje detský klub. Je to celkom náročné na tréningový proces. Teraz v pandemickom čase ešte niekoľkonásobne viac. Kým sa dalo, fungovali sme formou trojdňových kempov – piatok/ sobota/ nedeľa, cez týždeň trénovali individuálne. Tým, ktorí bývajú bližšie, sa podarilo prísť na tréning aj počas týždňa.

R.: Kde v Žiline trénujete?

P.Z.: Ja bývam blízko obce Ovčiarsko, to je taká kopcovitá časť, takže mávame stretnutia na futbalovom ihrisku v Ovčiarsku. Niekedy mávame tréningy na Vodnom diele Žilina a niekedy v Lesoparku. Meníme to, aby to nebolo stereotypné. Teraz v zime, pokiaľ nebol zákaz, tak sme fungovali naplno. Menili sme druhy tréningov – turistika, bežky, boli sme v Tatrách. Aby to pre deti bolo pútavé, menilo sa to a nebol to stále iba jeden šport.

R: Organizujete v Žiline aj iné súťaže?

P.Z.: Voľakedy som pracoval v Žiline na mestskom úrade, mal som na starosti športové akcie mesta. Rukami mi prešlo mnoho akcií, s niektorými som zostal spojený doteraz, najmä s cyklistickými a bežeckými. V spolupráci s mestom Žilina robím napríklad Vianočný beh na vodnom diele, ktorý je veľmi populárny. Organizujem aj beh pri Budatíne a iné športové akcie.  

O DEŤOCH A CYKLISTIKE

R.: Kedy je vhodné začať s cyklistikou?

P.Z.: Má to také dve strany. Na jednej strane je fajn, že deti začínajú skôr, nakoľko to Peter Sagan spropagoval. Deti sa skoro naučia bicyklovať, aj tie zručnosti pochytia, to je fajn. Na druhej strane, čo je trošku tá nevýhoda, že potom aj veľakrát skoro končia. To znamená, že akoby sa nabažili toho bicykla a tiež ctižiadostivosť rodičov je veľmi skoro vysoká. Ja som to už veľakrát spomenul, že keby bol sedemročný Peťo Sagan na Detskej tour, tak nevyhrá na tých pretekoch, pretože tie deti v jeho veku sú lepšie. Čo tiež nemusí byť vždy dobré, pretože tie deti rýchlo rastú a prestane sa im niekedy vo vyššom veku dariť a potom klesajú. Nezvládnu to ani psychicky ani fyzicky. Takže ja vždy hovorím, že je dobré, aby deti v mladom veku bicyklovali, aby nám ich takpovediac nezobral iný šport. Ale aby bicyklovali a robili všetky športy, a nielen športy. Nech hrajú aj na klavíri, aj na husliach, aj plávajú, nech sú všestranní. A až neskôr, keď prídu do veku, keď je treba sa rozhodovať, tak potom nech sa na to viac špecializujú. Keď začnú skôr, je to fajn, ale netreba to preháňať a na tú špecializáciu stačí aj vek okolo desať, dvanásť rokov.

R.: Dá sa odhadnúť aj v takom mladom veku, že chlapec, alebo dievča bude v budúcnosti dobrý cyklista?

P.Z.: Určité danosti, samozrejme, sú a vidím to aj na tej Detskej tour a mám tak v merítku zopár detí, ktoré to môžu ďaleko dotiahnuť. Ale talent je len časť úspechu. Veľa talentovaných detí podľahne v puberte iným záľubám. Takže veľakrát to práve tam zhasne a veľakrát tie deti, ktoré toľko talentu nemajú, ale ctižiadostivosť je u nich silná, to vedia dotiahnuť ďalej a dlhšie. Je teda ťažko ukázať prstom a povedať, že áno, tento to dotiahne ďaleko. Ale samozrejme určité danosti a ten talent je dôležitý, pokiaľ hovoríme o vrcholovej cyklistike. Pokiaľ hovoríme o cyklistike výkonnostnej, tak samozrejme, ako sa povie, aj z takého polena sa dá, ak ho cyklistika baví (úsmev). Treba len aby ten chlapec, alebo dievča bicyklovali. Musí to ale byť tak, že chce nielen rodič, ale aj dieťa. Veľakrát to býva vymenené, že chcú viac rodičia ako deti. To ale nie je správna cesta, pretože raz naozaj potom môže dieťa odložiť ten bicykel do pivnice a nechá to tak. Je to niekedy ťažké, ale je správne, aby ten tlak rodiča nebol neprimerane veľký a na druhej strane ani malý. Hlavne v tejto dobe, kedy je pandémia, je fajn aby sme tie deti trošku do toho športu nieže tlačili, ale dávali im možnosti aby sa hýbali. Taká vyvážená úloha je úloha rodiča a u detí v klube úloha trénera, aby to neprepískli, ale aby budovali ctižiadostivosť.

R.: Teda, aj „slabý“ cyklista sa vie dostať na nejakú úroveň, keď trénuje?

P.Z.: Istotne áno. Osobne si myslím, že strašne veľa úspechu urobí hlava. Ak sa človek rozhodne trénovať tri mesiace, tak zrazu vidí tie pokroky a baví ho práve to, že zvládne určitý kopec, ktorý predtým nezvládol. Zvládne preskočiť nejaký koreň stromu, čo sa mu zdalo niekedy nemožné a toto sú také malé úspechy, ktoré človeka, ktorý chce niečo dokázať, motivujú. Pravidelným tréningom sa teda človek vie dostať po určitú úroveň. Na úrovni vrcholového športu zohráva rolu veľmi veľa faktorov, tam už je to náročnejšie. Ale myslím si, že pre takého hobby športovca, ktorý zvládne aj ťažšie trialy, nie je vek vôbec žiadnou prekážkou.

R.: Čo je podľa vás predpokladom úspechu v cyklistike?

P.Z.: V úvode veľmi pomôže talent, lebo to veľmi potiahne deti. Oni sa dobre cítia, každý je súťaživý a keď má talent a vyhráva, je na stupňoch, nosí medaile, to ho motivuje. Teší sa na preteky, lebo má v sebe súťaživosť, takže to je dobre. Ale talent je len prvý stupienok. Okrem neho je v športe dôležitá i tvrdšia robota. Akonáhle sa mladý športovec dostane do porovnávania na medzinárodnej súťaži, tam zrazu zistí, že na svete je veľa talentov. Úspešný je však ten, kto k talentu pridá chuť na sebe tvrdo pracovať. A to je často výsledkom trénerského a rodičovského zázemia.  

Cesta za úspechom nebýva priama. Všetci máme v živote chvíle, kedy odbočíme z nastavenej cesty. A práve to je dôležitá úloha trénera a rodičov, aby mladému talentu pomohli vrátiť sa na cestu, z ktorej zišiel.

Tragicky však netreba brať ani to, keď sa talentovaný človek nerozhodne pre tvrdú cestu profesionálneho športovca. Počas dlhoročného trénovania som mal možnosť spoznať množstvo takých talentovaných ľudí. Hoci sa rozhodli ísť iným smerom, všetci sú to slušní ľudia, ktorí sa v živote nestratia. Sú odolnejší než ich rovesníci, vedia inak zdolávať prekážky. A to je dobré.

R.: V čom podľa Vás robia ľudia chyby, keď začnú s cyklistikou?  

P.Z.: Najväčšie chyby robia „hrr systémom.“ Zrazu si povedia, že je to in, stiahnu si rôzne aplikácie a riadia sa nimi. Alebo vidia, že ich kamarát chodí sto kilometrov, tak aj oni budú chodiť sto kilometrov. Veľmi rýchlo do toho vhupnú, možno to aj chvíľku zvládnu, ale samozrejme telo, keď na to nie je pripravené, tak si o mesiac, dva povie stop. Potom možno potiahnu ešte chvíľočku silou vôle, ale to je len otázka času, kedy telo povie nie. Najväčšia chyba je to, že nejdú na to postupne. A potom možno aj nedostatok času. Keď niekto začína, najmä dospelí, stres v tom zohráva veľkú rolu. Rýchlo idem z práce, alebo zo školy, rýchlo idem športovať, nestihnem sa najesť, zanedbám pitný režim, tieto veci o tom veľmi rozhodujú. Ja hovorím, že je niekedy lepšie urobiť si doma pohodu a ísť na bicykel na dvadsať minút, pripraviť telo na nové fungovanie systému, než z ničoho chcieť fungovať ako zabehnutý trénovaný športovec.

R.: Čo by si mal človek okrem bicykla zaobstarať predtým ako začne s týmto športom?

P.Z.: Ja dávam veľakrát za príklad Petra Sagana, ktorý prvé úspechy zbieral na obyčajnom bicykli. Všetci teraz riešia, kým nemám karbónový, najdrahší bicykel a vybavenie, tak nejdem začínať. Samozrejme, keď sa tomu človek dlhšie venuje, je fajn, keď má kvalitnejšiu výbavu. Tie súčiastky mu dlhšie vydržia, neprekvapí ho niečo počas jazdy. Ale ja si myslím, že aj tým deťom sa to takto zjednodušuje. Majú najlepší bicykel, rodičia investovali veľa peňazí a chcú, aby dieťa prinášalo úspechy. Samozrejme, nekúpim päťročnému chlapcovi dvanásťkilový bicykel, pretože príde do blata, z ktorého ho nezdvihne, keď doň spadne. Dôležitý je kompromis, nepreháňať to. Častokrát vidím, že majú deti zarobené iontové nápoje. Všetko treba s mierou, pri ich tréningových objemoch stačí čistá voda, alebo ovocná šťava. Ak majú pestrú, zdravú stravu, iontové nápoje nepotrebujú. Dnes máme na internete hrozne veľa informácií, a všetci chcú robiť to, čo robia profesionáli, ale to nie je cesta. Postupnosť je veľmi dôležitá, treba začať bicyklovať a postupne človek zistí, čo je dobré.

R.: Ako zvládate túto situáciu? Už je to skoro rok, čo máme pandémiu.

P.Z.: Čo sa týka našich akcií, tak súťaž sme zorganizovali, hoci oproti plánu sme mali menší počet kôl a začali sezónu neskôr. Namiesto apríla sme začali v Rajeckej Lesnej v júni, ako druhé športové podujatie na Slovensku a končili v Červenom Kláštore 30. septembra, kedy sa na druhý deň zavádzali opatrenia. Hoci bola v Rajeckej Lesnej zima, zaznamenali sme rekordnú účasť. Deti a rodičia už potrebovali socializáciu a deti pobyt v prírode. Takže musím zaklopať, vyšlo nám to dobre.

Čo ma mrzí, tak jedine tie tréningy s mojimi zverencami. Ešte v októbri sme mali sústredenie v Tatrách. Teraz trénujú každý sám a to nie je fajn. Čo sa týka mňa, cítim obmedzenia hlavne po tej organizátorskej a trénerskej stránke. Osobne však tým, že bývam na dedine na severe Slovenska, s porciami snehu, mi priestor na osobné športovanie nechýba. Pri dome si obujem skialpinistické lyže a viem ísť hore do kopca. Rovnako pri dome sa dá i bežkovať, v dedine je futbalové ihrisko, takže so synom si idem zakopať. Táto situácia ma mrzí kvôli našim mladým cyklistom. Keď im poviem, že sa majú ísť prebehnúť na bežkách sami, je to iné ako keď ideme celá partia dvadsať, tridsať deciek, zažijeme veľa srandy a ich to aj vzájomne motivuje. Viem, že zdravie je prvoradé, no verím, že táto situácia už nebude trvať.

R.: Plánujete aj tento rok Detskú tour, či ešte čakáte na to ako sa vyvinie situácia?

P.Z.: Ja som optimista, športovci sú optimisti, takže vysielame signály hore. Prvé kolo začíname 4. apríla a nechceme to formou „asi a možno, ak bude“ proste 4. apríla do toho ideme. Naplánovaných máme osem kôl až do konca septembra. Hlavne kvôli deťom a aj rodičom verím, že to všetko dopadne fajn a ôsmy ročník bude minimálne taký, ako bol ten minuloročný. Jedno kolo máme naplánované aj v Žiline v máji. Na stránke detskatour.sk budeme mať zverejnený celý program.

autori: Zuzana Mažgútová, Katarína Ďurková